• LEGENDY SI TREBA CTIŤ

    • LEGENDY SI TREBA CTIŤ
    Karol Bustin ml.
 
„Veľkí herci môžu mať aj dvadsať neúspechov a nič sa nestane. Zostanú veľkými hercami. Slabých hercov jeden neúspech zničí,“ tvrdí Juraj Kukura.

JURAJ KUKURA urobil z Divadla Aréna jednu z najmodernejších scén v našich končinách. Niektorých pedagógov na Vysokej škole múzických umení považuje za brzdu. Otvorene hovorí o svojej hereckej neistote a chabých predpokladoch na úspešného herca. Pripomína aj dôležitosť ochrany tých najvýznamnejších umelcov našej krajiny. O smerovaní slovenského herectva a kultúry, ale aj o Dubčekovi a Golonkovi sa s ním rozprával KAROL BUSTIN.

Detailnejší popis
Kam sa posunulo Slovensko za dvadsaťpäť rokov?

Pre Slovensko je toto obdobie veľmi zásadné.  Bol som jedným z tých, ktorí sa po 89-tom roku veľmi mýlili, ktorí boli principiálne proti rozdeleniu Československa. V Mladom světe som mal na titulke fotografiu s československou zástavou na tvári. Keď vidím s odstupom času napätia, ktoré boli medzi Čechmi a Slovákmi, tak dnes už nie sú. Dnes je to príbeh rodiny, v ktorej niekto dospeje, odíde, ale sa tam pravidelne vracia a je tam očakávaný na nedeľný obed. Je oveľa viac potrebný ako keď je stále prítomný. Slovensko vstúpilo do Európy ako samostatný a sebavedomý štát. Všetky predsudky, ktoré so sebou nieslo, ako to, či je schopné to ekonomicky a hospodársky ustáť, sa ukázali ako zbytočné obavy.

Keď ste sa po prevrate vrátili z vášho exilu v Nemecku, na čo ste si museli najviac zvykať?

Dodnes si musím zvykať, že sa pozerám na Slovensko zo sveta. Pozerám sa na slovenské divadlo z pohľadu európskeho. Tam som fungoval a tam som hral vo veľkých divadlách. Takže by som chcel, aby bolo naše divadlo konkurenčne rovnocenné a aby sa vyvíjalo rovnakým spôsobom. Pozerám sa, či držíme krok s vývojom v zahraničí.

Dá sa u nás hovoriť o nejakých štádiách herectva po páde komunizmu?

To je práve trošku problém. Herecké výrazové prostriedky, ktoré sa používajú na Slovensku sú zakonzervované. Ale to nie je “čudo“. Na Vysokej škole múzických umení z neznámych dôvodov neučí ani Ballek, ani Čičvák, ani Kubran. Je to úplne nepochopiteľné. Učia tam stále tí istí ľudia alebo členovia Slovenského národného divadla. Namiesto úspešných moderných divadelníkov tam pôsobí Vladimír Štefko a Vladimír Strnisko. Ja nemám nič proti nim, ale zaráža ma, že tam nie sú aj oni.

Môžeme hovoriť povedzme o období Divadla na Korze, ktorého ste boli členom?

Áno. Divadlo na Korze bolo veľmi inovatívne. V tých rokoch to bol spôsob herectva, ktorý platil na celom svete. Bol to najmodernejší model hereckých výrazových prostriedkov a nahradil herectvo, ktoré bolo predtým na Slovensku zaužívané. Vzhľadom na to, že mnohí z týchto ľudí neboli po 89-tom schopní na to nadviazať a udržať krok s tým, čo sa robí v Európe a vo svete, tak “martinské“ obdobie a obdobie Divadla na Korze sa vyhlasuje za niečo, čomu sa nepriznáva len hodnota vtedajšia, ale aj dnešná. No civilné herectvo, ktoré bolo vtedy také mimoriadne a výnimočné, sa dnes už vo svete nepožíva. Nehrá sa už z očí do očí, ale hrá sa smerom do hľadiska, k divákom a používajú sa iné formálne prostriedky.

Je to asi aj o vnútorných pocitoch ľudí v jednotlivých divadlách..

Začal by som od seba - ja sám neviem ako mám hrať. Nemám žiadne herecké istoty. Preto sa tak ťažko napodobňujem, lebo nemám žiadne herecké predpoklady, aby som bol dobrým hercom. Neviem tancovať, neviem spievať, neviem recitovať. Celé moje herectvo je postavené na neistote. Stále hovorím svojim mladším kolegom, aby opustili svoje istoty. Ďalej sa môžu dostať iba vtedy, keď budú dôverovať niekomu inému. Keď sa budú spoliehať iba na seba, tak sa dostanú len na hranice svojich schopností. Ale sú ľudia, ktorí ich môžu potiahnuť ďalej a tak môžu vznikať veľké herecké výkony. A tie sú v Divadle Aréna veľmi dobré. Súvisí to s tým, že tu nie je stanovené ako sa má hrať. U nás neexistujú zabehané istoty ako to má byť. Stretnú sa herci z rozličných divadiel a všetci musia hrať tak ako chce režisér. V Divadle Aréna sú nútení začať hrať iným spôsobom ako tým, ktorý im doteraz prinášal úspech. 

Boja sa toho?

Áno, boja sa ísť do neistoty. Povedia si - keď to urobím, možno nebudem mať úspech. Ale ja hovorím, že veľkí herci môžu mať aj dvadsať neúspechov a nič sa nestane. Zostanú veľkými hercami. Slabých hercov jeden neúspech zničí.

Neodráža sa podľa vás na kvalite to, že herec v jeden deň behá medzi divadlom, televíziou, dabingom a ďalšími súkromnými aktivitami?

To som robil aj ja. Herec je tiež človek a k životu potrebuje peniaze, ktoré si musí zarobiť. Ľudia z mojej generácie veľmi často odsudzujú spôsob komunikácie mladej generácie, četovanie, mobily… Z môjho pohľadu v tom nie je nič negatívne. Mladí ľudia si to vybrali a nič to nemení na tom, že cítia rovnako ako my. Za tými správami sú emócie, láska, nenávisť, zrada, žiarlivosť, chcenie, túžba, samota. Nič sa nemení, len sú iné metódy. Existuje iba jeden boh, len manažment je iný. Ten boh sa pre mňa volá pokora. Napriek tomu si myslím, že tí najlepší, ktorých považujeme za nositeľov umeleckých hodnôt, by mali byť trošku prieberčivejší a selektovať. Keď vidím tých hercov na niektorých plagátoch zájazdových divadiel, tak si myslím, že nie je dôležité, aby tam boli.

Je ťažké zháňať peniaze do slovenského divadla?

Problém je omnoho širší. Ide o prístup ku kultúre. Vo Viedni máte Albertinu, kde sa chodí celý svet pozerať na výstavy, máte tam Burgtheater, Operu, Elfriede Jelinek - Nobelova cena za literatúru, Christoph Waltz má Oscara, Haneke má Oscara. A to sme vzdialení len šesťdesiat kilometrov. Do Viedne sa chodí za pamiatkami a kultúrou kultúrnym zážitkom. Rovnako do Paríža a Londýna. To znamená, že investícia do kultúry je veľmi dôležitá. A patrí k nej aj jedlo. Dnes je jedlo kultúrnym dedičstvom národa. A preto sa chodí do Bratislavy len na štyri hodiny. Turistov vysadí loď, za štyri hodiny prejdú mesto, dostanú tam obed a potom idú preč. Čo Bratislava za posledný čas urobila?  Postavila tento most, čomu vôbec nerozumiem. V Petržalke žije viac ako stotisíc obyvateľov, sú tu mosty, ktoré sú každé ráno upchaté a do časti, ktorej súčasťou je aj Divadlo Aréna sa prakticky nedá dostať. Je dobré, že postavia ďalší most, ale bez možnosti automobilovej dopravy. Kto na tú myšlienku vôbec prišiel? Svoj význam stratila Štúrova ulica, ktorá mala byť obdobou pražskej Parížskej ulice, Bahnhofstrasse v Zürichu, Neuer Wall v Hamburgu, alebo Maximilianstrasse v Mníchove. Námestie Slovenského národného povstania zomiera pred našimi očami - je z neznámych dôvodov neprejazdné pre autá a obchodný dom Dunaj, niekdajší klenot, ktorý mohol byť najluxusnejším shopping centrom, v európskom štýle, chátra a môžete si v ňom kúpiť akurát plastovú nádobku na jedlo. Každý deň musím urobiť desať kilometrov navyše, aby som sa dostal do tohto divadla. Teraz si predstavte štyridsaťtisíc návštevníkov, ktorý musia urobiť to isté, aby sa do Arény dostali. A to všetko kvôli tomu, lebo mnohí nemajú pocit, že kultúra je pre mesto dôležitá.

Čím sa Vám darí získavať sponzorov?

Široká škála projektov vyvoláva ten dojem. Máme Detskú univerzitu, ktorá je dnes jedným kolosálnym projektom. Máme džez. Keď sme s ním začínali, tak sa hral len po pivniciach a kluboch. Martin Valihora hovorí, že pre nich je veľmi dôležité hrať na takejto oficiálnej scéne. Prenášame operu a 22. októbra otvárame Ultimatívne Kino. Kino Aréna. Každý štvrtý štvrtok budeme premietať tie najkrajšie filmy nášho života a tie najlepšie bratislavské pondelky. Budú tam tie najlepšie filmy z obdobia, keď som ešte s Mišom Dočolomanským vo filme Do zbrane, kuruci!, stál na popravisku a štyri dni sme čakali pred kamerou na popravu, len kvôli tomu, že režisér chcel, aby boli za nami oblaky.

Vraj chcete zrenovovať celé divadlo.

Pokúšame sa o to. Divadlo Aréna je najstaršie a najcennejšie existujúce divadlo na Slovensku. Bodka. A keď si niekto myslí, že je to historická budova Slovenského národného divadla, tak je na veľkom omyle. Aréna je o šesťdesiat rokov staršia. Je to s odstupom najcennejšia fungujúca kultúrno-historická pamiatka na Slovensku. Hral tu Max Reinhardt, vôbec najuznávanejší nemecký herec v histórii. Čiže zaslúži si byť perlou národného dedičstva tohto štátu.

Zabúda sa na veľkých hercov?

Myslím si, že áno. Kto zomrie na Slovensku, zomrel navždy. O Milošovi Pietorovi nič nepočujem, o starom pánovi Gregorovi nič nepočujem, o Meličkovej nepočujem. Keď idete po Prahe, Paríži, Londýne, nič iné v tamojších reštauráciách a kaviarňach nemáte, ako fotografie slávnych hercov - Orsona Wellesa, Laurencea Oliviera, Petera O’Toola… Povedzte mi, kde je v Bratislave Valach s Machatom a Filčíkom? Ako keby neboli. Je to súčasť kultúrneho dedičstva tejto krajiny. Treba ju polievať ako kvetinku a strážiť ako oko v hlave. Pretože keď nebudeme mať minulosť, čo budeme mať?
Rovnako rozmýšľam nad vzťahom k Dubčekovi, ktorého pozná a váži si celý svet.  Rovnako Golonka, veď on po 68-om roku tým víťazným zápasom nad Sovietskym zväzom vrátil, spolu s celým kádrom, Československu sebavedomie. Keď sme sa všetci báli, pretože naše ulici brázdili tanky, on si sovietsku hviezdu na drese prelepil páskou.
To sú hodnoty, ku ktorým musíme s úctou vzhliadať. Každý si myslí, že keď si spomenieme na niečo negatívne z minulosti, že špiníme vlastný národ. Ale tak to nie je. Je to na to, aby sme sa z toho poučili a už nikdy sa to neopakovalo.

Hrávali ste po celej Európe. Cítite rozdiely v prístupe produkcií a vedení divadiel k hercom v porovnaní so Slovenskom?

Vždy to závisí od toho, pre koho robíte a aká tam je atmosféra. Keď som robil Hotel Lux, tak som mal “wohnwagen“ s televízorom, sprchou, sedačkou a obývačkou. Potom sú produkcie, kde sa musíte prezliecť v reštaurácii. Je normálne, že veľké domy majú viac peňazí ako malé domy.

V SND ste odmietli rolu v Bratoch Karamazovovcoch. Už pre Vás v národnom chystajú postavu šitú na mieru?

Odmietol som to práve z toho dôvodu, že to nebolo pre mňa chystané. Nepotrebujem po dvadsiatich rokoch a všetkom, čo mám za sebou, aby ma Národné divadlo oslovilo len preto, že sa im do toho hodím. Keď ma Slovenské národné divadlo chce, musí si dať trošku námahu a nájsť skutočne rolu pre mňa.

Starého Karamazova ste sa však vzápätí naskúšali v českom Činohernom klube...

Inscenácia má obrovský ohlas, predstavenia sú stále vypredané, odborná kritika ho vníma viac ako pozitívne. Pred pár dňami som dostal správu, že som nominovaný na cenu Divadelních novin, v kategórii najlepší herecký výkon, bez ohľadu na žáner. Jediné, na čo tá inscenácia nie je dobrá, je, aby si ju vybral festival Divadelná Nitra. Oznámili Činohernému klubu, že im nezapadá do dramaturgického plánu. Inscenácia slovenského režiséra a troch hlavných predstaviteľov zo Slovenska! Tam im už nemôžem pomôcť. 

Čo ste cítili, keď pred krátkym časom zomrel Pierre Brice? Účinkovali ste s ním vo viacerých filmoch..

Veľmi často sme spolu chodili piť červené víno a jesť. Prežil som s ním tri mesiace, bol to jeden vzrušujúci človek. Stal sa slávnym cez Vinnetoua a tá rola ho nikdy neopustila. Mňa, našťastie, rola Devila áno.

22.10.2015 | Špeciál Plus 7 dní (25 rozhovorov – známi Slováci hovoria o tom, ako sa zmenila spoločnosť)

JURAJ KUKURA: Chyby nás robia tým, čím sme

06.04.2016 / Daja Weingreen, INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Říká se, že jsem arogantní, ale jsem spíš plachý

08.12.2015 / Jana Fikotová, idnes.cz

JURAJ KUKURA: Legendy si treba ctiť

22.10.2015 / Karol Bustin ml., Špeciál Plus 7 dní

Má arogance je čistá obrana

21.05.2015 / Richard Erml, Reflex

Zem nie je folklór

02.11.2013 / Dáša Čiripová, kod – konkrétne o divadle

Kukura otvorene: Viem, čo je to chudoba, nevyhadzujem ani jedlo.

09.06.2013 / redakcia, cas.sk

Moju ženu sa nedá nemilovať – Rande s riaditeľom Divadla Aréna Jurajom Kukurom

11.03.2013 / Mária Miková, Miroslava Staszová, Slovenka

Suverén bez sebevědomí

19.03.2012 / Milan Eisenhammer, Týden

Český ministr kultury. To bych bral hned

25.02.2012 / Alice Horáčková, Mladá fronta Dnes; príloha Víkend

KUKURA: Jako herec si jdu na nervy

06.12.2011 / Jana Machalická, Lidovky

JURAJ KUKURA: Nemáme vzťah k tradícii

24.02.2011 / Tomáš Gális, TV OKO

JURAJ KUKURA: Riadeniu divadla som sa naučil od druhých

12.12.2007 / Palo Hlubina, TREND

Ceny dosky za najlepší herecký výkon (2005)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácií hry Koza alebo Kto je Sylvia?


Partneri divadla Aréna