• MOJU ŽENU SA NEDÁ NEMILOVAŤ

    • MOJU ŽENU SA NEDÁ NEMILOVAŤ
    Mária Miková, Miroslava Staszová
 
Pred niekoľkými dňami sa vrátil z Izraela, kde medzi kamene Múra nárekov vložil lístok s najúprimnejšou prosbou. Muž, ktorý bol a stále je pre ženy sexsymbol, ktorý to síce popiera a tvrdí, že je plachý muž, ktorý miluje Arénu a ktorá je jeho domovom, si tento týždeň pripočítava k šesťdesiatpäťke rok navyše. Blahoželáme. Pre nás je stále rovnaký – charizmatický, pedantný, drzý... JURAJ KUKURA.

Detailnejší popis
Nedávno mal premiéru muzikál Rent. Je o obrovskej radosti v živote, bohémskosti, aj rebélii. Ostalo vo vás ešte niečo z mladíckeho rebelanta?

Myslím, že celé naše divadlo má rebelantského ducha. Je to otázka spôsobu myslenia. Na Rente mladí ľudia robili šesť mesiacov. Pripomína mi to časy, keď sme my, vtedajšia začínajúca generácia, skúšali po nociach a všetci sa nám smiali, prečo to robíme. Divadlo na korze  nás spojilo názorovo aj ideologicky, hoci divadlo Aréna nie je súbor, ktorý by mladých spájal, pretože nie sú jeho členmi. Oni napriek tomu do toho dávajú viac, než sa od nich očakáva. Sú mladí, talentovaní, krásni, profesionálni a som na nich veľmi pyšný. Viete, že ja mám dosť široké ramená už od narodenia, takže sa na mňa navešalo dosť všelijakých vecí, ktoré som musel znášať, a teraz, v tomto divadle, sa mi prvý raz stalo, že ma niekto začal chváliť, tak som povedal, aby s chválením prestal, lebo mi zničí image. Keby niekto zrazu hovoril: Kukura je milý, slušne vychovaný chlapec, ktorý nie je arogantný, zabilo by to moju povesť. (Smiech.)

Niektoré divadelné scény dnes nadbiehajú vkusu diváka, aby získali jeho záujem, vy ste si v divadle Aréna trúfli zaradiť do repertoáru Tisa, Husáka, Komunizmus. Nemali ste obavy, že bude len pre menšinového diváka? Chcú ľudia počuť o zložitých obdobiach našich dejín?

Samozrejme, že sme mali obavy. Po premiére Tisa som zavolal Mariánovi Labudovi a povedal som mu, že máme problém. Na reprízu boli predané len tri lístky. A vidíte, dnes už máme za sebou sedemdesiat predstavení. V novinách som čítal zamyslenie istého spisovateľa nad správaním sa našich olympionikov  po prehrách na olympijských hrách v Londýne. Športovci podľa mňa majú právo byť sklamaní, ak im to nevyjde, veď sa tam, stretáva svetová špička, najlepší z najlepších. Vyjadrujú to rôznym spôsobom, porazená šermiarka sa päť hodín nepohla z pódia. Treba ich výkony oceniť, a nie to hodnotiť z našej regionálnej ligy... Ten spisovateľ napísal, že Slováci nedali svetu nič. Napríklad Angličania dali svetu futbal, iné svetové objavy... Nesúhlasím s tým. Myslím si, že Slováci a Česi dali svetu mimoriadnu vec do daru. A to, akým spôsobom sme sa rozdelili. Keď si spomeniete, čo všetko zažili obyvatelia tohto územia, s akou nenávisťou, akými hrôzostrašnými príbehmi sa delili iné národy medzi sebou, a my sme to dokázali pokojne a civilizovane, tak toto je neopakovateľný precedens, ktorý je modelom pre celý svet. A tým sme sa stali súčasťou demokratického sveta. Dnes už aj počiatočné pochybnosti, či sa Tiso má hrať, alebo nie, či má byť Holokaust, Komunizmus, utíchli. Mnohí oceňujú, že po takýchto témach siahame, pretože my neodsudzujeme, nesúdime, nehľadáme riešenia, my len otvárame témy a dávame priestor na diskusiu o veciach, ktoré boli tabuizované a každý hovoril, nedotýkajme sa toho.

V podstate tak nastavujete zrkadlo...

Do istej miery. Ukazuje sa v ňom to, čo všetko sme zažili a čo sme urobili, a sme tak ďaleko, že sa môžeme minulosti pozrieť rovno do očí. Nielenže môžeme spracovať tieto témy, ale dokonca je to našou povinnosťou.

Nie je to niekedy riziko?

Samozrejme, že je. Eiffelovka bola tiež riziko. Aj najvyššia stavba sveta v Dubaji. Viete, koľko bolo v pláne eiffeloviek, ktoré sa nezrealizovali? Ich autori boli považovaní za bláznov. Dnes stoja mimoriadne veci, ktoré boli kedysi sporné. A tak je to aj s divadlom. Ten priestor bol nevyplnený a my sme do neho siahli a začali sme sa tabuizovanými témami zaoberať. Holokaust je už na marec beznádejne vypredaný.

Znova sme pri istom rebelantstve a hľadaní...

Ja sa na naše divadlo pozerám nielen zvnútra, ale aj zo sveta. Stále veľa cestujem a chcem, aby naše divadlo bolo rovnako dobré ako tie v zahraničí. Pred časom prišli za mnou dramatik Viliam Klimáček  s hudobným skladateľom Slavom Solovicom a navrhli mi muzikál o jednej osobnosti... Ja som im odpovedal, aby urobili muzikál „1968“. A je to tu! Už bude spievať Brežnev s Dubčekom v kupé v Čiernej nad Tisou. Je to téma, ktorá spracuje nielen obdobie nášho života, rok 1968 hýbal celou Európou. Paríž, Červená armáda v Nemecku, šesťdesiaty ôsmy rok u nás, o dva roka na to prišiel Woodstock... Stále sa otvárajú okienka, ktoré súvisia s históriou a tradíciou nášho národa.  A v našom divadle sú všetci natoľko posadnutí prácou , že zrazu to vyvoláva pozitívne reakcie aj u tých, ktorí sa k tomu všetkému správali skepticky. A ja ich povzbudzujem, aby doniesli aj iné hry. Nie je dôležité, že sme tie hry uviedli, dôležité je, že my sme ich nechali napísať. Kukuru napísal režisér Čičvák. Je to vlastne téma kapitalizmu, pretože hovorí o komercionalizácii, stave kultúry v kapitalizme. V Hamburgu sú na chodníkoch pred mnohými domami tzv. Stolpersteine, kamene, mosadzné tehličky, ktoré zámerne trošku vyčnievajú z dlažby, aby sme sa o ne potkli. Sú na nich napísané mená židovských obyvateľov, ktorých transportovali do koncentráku. Sú tam preto, aby sa na to nikdy nezabudlo a nikdy sa to nezopakovalo. Dnes máme tu silu aj my. Pozrieť sa na udalosti z našej histórie, ktoré neboli v poriadku, a vyrovnať sa s nimi. 

Nachádzate vo vašich hrách aj seba, mladého Juraja Kukuru?

Podstatné je na tom to, že herci, ktorí hrajú v našom divadle, dostávajú za svoje výkony ocenenia.  Emil Horváth dostal nomináciu, ale bohužiaľ nie Dosky, aj keď to neviem pochopiť, lebo to bol geniálny výkon. Marián Labuda a ja sme Dosky dostali. Počul som názor, že si vyberáme bonbóniky. Každý si predsa môže vyberať bonbóniky. Myslím, že je to o niečom inom. Nedávno som bol v divadle v Nitre, potom v SND, a zistil som, že sa tam hrá inak. V každom z týchto divadiel herci presne vedia, ako sa má hrať. U nás sa stretnú herci a musia hrať tak, ako to chce režisér. A preto nehrajú iba dobre, ale oveľa lepšie.

V pražskom Činohernom divadle hráte sám seba v hre Kukura. Aké je to obnažovať svoje vnútro, nie telo, pred svetom?

Tá inscenácia vznikla bez toho, že by som to bol vedel, na základe frustrácie režiséra Martina Čičváka. Režíruje v našom divadle osem, deväť rokov a jedného dňa prišiel za mnou a povedal mi: Pán Kukura, rád by som vám niečo prečítal, ale musíte mi povedať, že sa neurazíte. Napísal štyridsať strán Kukuru a spýtal sa, čo ja na to. Povedal som mu, píšte ďalej, keď chcete. Potom mi položil pár otázok, či myslím na svoju mamu, čo mam pre mňa znamenala. Z toho vznikla táto hra. Na rozdiel od Tisa a Komunizmu nevznikla z mojej iniciatívy. To ešte nie je o obnažovaní vnútra, aj keď je tam pasáž o matke a vyhodení z republiky. Viete, že ja som jeden z mála hercov na Slovensku, o ktorých nie je dosiaľ napísaná žiadna knižka?... Hra vychádza z mojich úvah a je reflexiou na spôsob života, ktorý žijeme, a problémy, ktoré nám vysnený kapitalizmus doniesol, kde komercia dominuje nad umeleckými ambíciami.

Je to aj vysporiadanie sa stým, čo ste mohli urobiť, a neurobili?

Určite, sú to naše rozhovory, keď sme zúrili a boli frustrovaní a mali problémy s našou súčasnosťou. Tento kapitalizmus, v podobe, aký nám je ponúkaný, keď sa demokracia spája s kapitálom, to je forma, ktorú ľudia nebudú dlho akceptovať.

Necítite sa niekedy ako osamelý bežec?

To mi často hovoria. Natočil som tridsať filmov, hral som v 150 nemeckých a zahraničných produkciách, no vždy som bol aj tu aj tam osamelý bežec. S jedným nemeckým filmovým štábom som chodil tri a pol roka po svete. Nakrúcal som v tridsiatich krajinách sveta. Na Fidži, v Grónsku, v Singapure, v Juhoafrickej republike... V Namíbii sme boli dlhší čas a producent zatelefonoval hercom, ktorí mali prísť z Nemecka, že si urobíme večer domova. Nakázal im, aby doniesli suroviny, prišiel tam celý štáb, na večeru boli biele vursty, bavorské koleno, pivo. Ja som tam stál medzi päťdesiatimi kolegami, a pre mňa to nebol Heimat abend, neboli tam ani bryndzové halušky, ani vyprážaný rezeň, aký robievala moja mama  v nedeľu na obed. Áno, svet herca, ktorý si vyberie cestu, akú som si vybral ja, prináša samotu.

Sme pri téme domova. Žijete v Hamburgu, v Bratislave aj v Prahe. Kde sa cítite najviac doma?

Ja hovorievam, môj domov je moja manželka. Som doma tam, kde je ona. Keď príde sem, som doma tu, keď pricestuje za mnou do Prahy, som doma tam, keď príde za mnou do Juhoafrickej republiky, kde nakrúcam, mám domov tam.

Dokážete si udržiavať blízky vzťah napriek vzdialenosti, ktorá vás delí?

Keby som bol lekár, ktorého vyšlú náhle do Afriky liečiť ľudí a musí opustiť rodinu, táto otázka by bola namieste. Ale moja manželka, keď chcela byť so mnou, prišla za mnou. Do Prahy, do Dominikánskej republiky, na Fidži... Vtedy bolo tristo kilometrov do Prahy ďalej ako je dnes do Honolulu. Pravdaže, keď sa nemusela starať o Filipa. To nie je v našom živote nič nové, s tým sme sa naučili nielen žiť, ale aj mať vzťah, ktorý máme.

Celý život ste obklopený nádhernými ženami. Ako sa dá udržať pekný vzťah? Keď filmujete niekoľko mesiacov ďaleko od rodiny, dá sa vôbec udržať pevné puto medzi manželmi?

Ako vidíte, dá sa to. Samozrejme, ja mám ten pech, že ma ženy nechceli. (Smiech) Tým sa to vyriešilo. Okrem toho, nikdy v živote som ženu nezviedol, pretože som plachý a bojím sa odmietnutia. Ak sa to stalo, ženy zviedli mňa.

To vám naozaj máme veriť?

Neveríte mi, ale naozaj som plachý. A moja manželka je úžasná a mimoriadna. Má veľký podiel aj na chode tohto divadla a dala mi syna Filipa. Nedávno som bol v Oxforde a až tam som zistil, kto je môj syn. Vyštudoval na univerzite v Oxforde, doktorát si urobil na univerzite v Berkeley v Spojených štátoch, pracoval v Zürichu na univerzite ETH, no z tohto som bol úplne hotový. Napísal mi mail, aby som si zobral smoking, pôjdeme na večeru. Večerajú tam spolu študenti a profesori, fellows, ktorí si pritom obliekajú taláre. A zrazu som videl, ako si môj syn v štvrtej najstaršej College v Oxforde, založenej v roku 1314, oblieka talár. A pritom má meter deväťdesiat, hrá rugby za Oxford a vyzerá akoby práve vyšiel z diskotéky. Ako fellow (člen elitnej skupiny vzdelaných ľudí vo vysokom akademickom postavení) a profesor chémie, má v Oxforde celý život zabezpečené ubytovanie, prácu, ku ktorej sa môže vrátiť. Keď som sa ho už predtým opýtal, čo vlastne robí, povedal mi: Nepýtaj sa, aj tak to nepochopíš. A toto všetko dosiahol aj vďaka mojej manželke Táni, ktorá odišla z hamburského divadla a starala sa o neho. Takú ženu sa nedá nemilovať.

Povolanie chemika je veľmi náročné, po kom má gény?

To, že si vybral toto povolanie je zhoda náhod. Nakrúcal som na Jamajke a tam posielala za nami novinárske štáby, aby lifrovali čitateľom články, či tam na tej filmovačke  náhodou Kukura, ako ste naznačili, nemal niečo s niektorou herečkou... Takto chodila za mnou jedna redaktorka a chcela urobiť so mnou rozhovor. Spomenul som jej, že by som rád Filipa poslal do Ameriky, aby si tam urobil maturitu a neviem, kam. A ona povedala: Tak ho pošli k Edovi z West Lafayette. O tri týždne niekto zvonil pri dverách do nášho domu v Hamburgu. Som Ed z West Lafayette, profesor chémie a prišiel som pozrieť Filipa. Zveril som mu svojho syna, chodil do školy vo West Lafayette a vrátil sa ako chemik a najlepší žiak na škole. Po maturite študoval matematiku na univerzite v Hamburgu a bol veľmi nešťastný. Hovoril som mu, choď, skús to v Oxforde. Všetci ma odhovárali, daj pokoj, nenapĺňaj si svoje ambície cez syna, nechaj ho žiť. Išiel tam a zobrali ho. 

Filip sa pred siedmimi rokmi oženil. Nebudete už aj dedo?

Ja sa takýmto vecami nezaoberám. Myslím si, že najpozitívnejšie na tom, čo môj syn v živote má, je, že je dobre vychovaný. Nechcel som, aby bol na môj obraz, aby naplnil to, čo som ja v živote nedosiahol. To, že som mu nesiahol na jeho osobnosť, je najviac, čo som pre neho mohol urobiť.

A chodieva aj do Bratislavy?

Chodieva a hovorí veľmi pekne, bez akcentu po slovensky.

Čoskoro k vášmu menu pribudnú dve šestky, je to pre vás aj dôvod na rekapituláciu. Pre ženu zvyčajne nie je ľahké pripustiť, že jej pribúdajú roky. Ako to prijíma muž, ktorý bol a je sexidol?

Už som to povedal a opakujem sa, že považujem nemenné pravdy Šaty robia človeka a Človek je taký starý, ako sa cíti za veľkú hlúposť. Jediné pozitívne na starobe je, že nevidíte dobre, lebo keď sa ráno pozriete do zrkadla, relatívne dobre vyzeráte, pretože zvyčajne sa na seba v kúpeľni nepozeráte s okuliarmi. O starobe si nerobím žiadne ilúzie. Povedzte mi jednu výhodu staroby. Takú nenájdete. Teraz som bol v Izraeli, pri Múre nárekov, a tiež som vložil medzi kamene na lístočku svoje prianie. Viete, čo som tam napísal? Bože, pomôž mi, aby som zomrel zdravý.

Vyzeráte úžasne...

Ďakujem, robím si len svoju prácu.

Aj športujete?

Veľa chodím peši, chodím do fitnesu, plávam, jazdím na bicykli na hrádzi.

Aké je to mať svetový úspech, byť svetovo vnímaný a pritom vrátiť sa domov znamená aj vrátiť sa k problémom a bojovať...

Ja som sa nevrátil, pretože som nikam neodišiel. Doba sa zmenila aj v tom zmysle, že ľudia neodchádzajú a nevracajú sa. Predstava o tom, že človek začal žiť v nejakom meste na Slovensku a potom sa mohol dostať až do Bratislavy, sa zmenila, ľudia v Európe žijú tam, kde sa môžu realizovať. Sú kuchári, ktorí varia na jachtách, učitelia, čo učia na univerzitách, mladí študujú v Paríži, v Londýne, v Madride. Aj ja som hral v Hamburgu, v Bonne, v Bazileji, vo Viedni, v mnohých krajinách sveta. A všeličo som vyskúšal aj popri hraní, napríklad golf. Ale to ma nebavilo. Keď som nakrúcal na Novom Zélande, kúpil som si udicu, lebo sa tam vraj najlepšie chytajú ryby. Štyri dni som sedel na brehu jazera, ale ani žblnk. Udicu som hodil do kúta. Poľovníctvo? To nie je pre mňa, ja nechcem zastreliť srnku. Toto je moje hobby. Mojou ambíciou nie je naplniť divadlo za každú cenu, ale naplniť ho kvalitou. Podarilo sa mi tu vytvoriť tím ľudí, kde každý z nich to, čo robí, robí rád. Sem nechodí ani jeden z nich iba zarábať peniaze, ale chodia zarábať peniaze niečím, čo majú radi. Minule som im povedal: Pakujte sa domov, je už neskoro. A jedna zo zamestnankýň mi hovorí, veď tu sme doma. A to je najviac, čo som mohol dosiahnuť. Toto ma napĺňa.

11.03.2013 | Slovenka

JURAJ KUKURA: Chyby nás robia tým, čím sme

06.04.2016 / Daja Weingreen, INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Říká se, že jsem arogantní, ale jsem spíš plachý

08.12.2015 / Jana Fikotová, idnes.cz

JURAJ KUKURA: Legendy si treba ctiť

22.10.2015 / Karol Bustin ml., Špeciál Plus 7 dní

Má arogance je čistá obrana

21.05.2015 / Richard Erml, Reflex

Zem nie je folklór

02.11.2013 / Dáša Čiripová, kod – konkrétne o divadle

Kukura otvorene: Viem, čo je to chudoba, nevyhadzujem ani jedlo.

09.06.2013 / redakcia, cas.sk

Moju ženu sa nedá nemilovať – Rande s riaditeľom Divadla Aréna Jurajom Kukurom

11.03.2013 / Mária Miková, Miroslava Staszová, Slovenka

Suverén bez sebevědomí

19.03.2012 / Milan Eisenhammer, Týden

Český ministr kultury. To bych bral hned

25.02.2012 / Alice Horáčková, Mladá fronta Dnes; príloha Víkend

KUKURA: Jako herec si jdu na nervy

06.12.2011 / Jana Machalická, Lidovky

JURAJ KUKURA: Nemáme vzťah k tradícii

24.02.2011 / Tomáš Gális, TV OKO

JURAJ KUKURA: Riadeniu divadla som sa naučil od druhých

12.12.2007 / Palo Hlubina, TREND

Ceny dosky za najlepší herecký výkon (2005)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácií hry Koza alebo Kto je Sylvia?


Partneri divadla Aréna