• NEMÁME VZŤAH K TRADÍCII

    • NEMÁME VZŤAH K TRADÍCII
    Tomáš Gális
 
Na Slovensku založil a vedie divadlo, v Česku a v Nemecku hrá vo filmoch a v seriáloch. JURAJ KUKURA rozpráva o tom, ako zakladal Arénu i o tom, ako málo vieme o svojej minulosti.

Detailnejší popis
V deň, keď spolu robíme rozhovor hráte vo svojom divadle hru Viliama Klimáčka Komunizmus. Čo pre vás táto hra znamená?

Začal by som z iného konca. Práve v našom divadle skúšame hru so slovensko-francúzskou režisérkou Máriou Záchenskou, ktorá vyštudovala v Prahe. Pred chvíľou tu bol jeden z hercov a povedal, že jej nerozumie a nevie hrať tak, ako to chce ona. Povedal som mu na to, že keď som hral vo Vojvodkyni z Amalfi v Hamburgu Antonia, slávna nemecká herečka Juta Hoffmann mi na proscéniu vyznávala lásku. Pohladila ma po tvári, otočila sa a to vyznanie deklamovala smerom k divákom Nevedel som, čo mám robiť, kde si dať ruky, či mám ísť do šatne alebo čo. Bolo to niečo úplne nové, ale tak sa hralo divadlo a ja som sa to musel naučiť a prispôsobiť sa. Tomu hercovi som povedal, že nedostávam dotáciu na to, aby som zabával publikum, ale aby som robil umenie a aby som sa snažil držať krok s tým, čo sa robí vo svete.

Ako sa robí divadlo vo svete?

My nemôžeme robiť divadlo donekonečna tak, ako ho robilo Divadlo na korze. Divadlo sa vyvíja a robí sa všade naokolo inak. Nemôžeme robiť len to, v čom sa dobre cítime, a to, čo publikum od nás vyžaduje. Divadlo sa vyvíja, menia sa výrazové prostriedky, divadlo sa mení výtvarne... Prídu noví ľudia, ktorí zrazu ovplyvnia spôsob divadelného vyjadrovania. A teraz k tomu Komunizmu. Je to veľmi dôležité predstavenie. Z niekoľkých dôvodov. Ľudia sa ma pýtali, čo príde po predstaveniach o Tisovi a Husákovi. Tento cyklus, to je isté zmapovanie histórie, niekoľkých desaťročí tohto národa. Na to je tu divadlo. Na to ja dostávam dotáciu. Dostávam dotáciu, aby som priniesol nové témy, dobrých režisérov, ktorí robia divadlo inak, ako sme zvyknutí. Aj s tým rizikom, že sem príde herec a povie to, čo povedal.

Je takéto predstavenie treba?

Bol som na jednej diskusii po predstavení a mladí ľudia vnímajú toto obdobie ako absurdnú, vtipnú epizódku. Pýtali sa, prečo sme cez tie hranice nešli. To je to nebezpečenstvo nostalgie. Ľudia nevedia o tom, že ľudí v ich veku strieľali na hraniciach. Čítal som v Die Zeit príbeh jedného východného Nemca, ktorého donútili k spolupráci a jeho manželka sa o tom dozvedela po revolúcii pri raňajkách, že donášal priamo z postele. So Slovartom chcem preto aj vydať knižku, slovník výrazov obdobia reálneho socializmu. Ľudia už nevedia, čo boli bony, tuzex, výjazdná doložka.

Ja osobne divadlo Aréna vnímam najmä cez spomínaného Tisa a Husáka. Bol to zámer zmapovať minulosť?

Ja nie som žiaden veľký intendant ani mysliteľ, ja som herec. Nepovedal som, že tu budeme hrať Tisa, Husáka a Komunizmus, ale vedel som, že divadlo môžeme robiť len vtedy, keď bude mať zmysel, obsah, dôvod. Nemôžete robiť divadlo preto, že chcete zabávať ľudí. My chcem doviesť ľudí k tomu, že sa môžu zabávať aj na Čechovovi, nielen na bulvárnej komédii. To, že naše divadlo vnímate najmä cez tieto hry je lepšie, ako keby ste si ho nepamätali vôbec. Strašne veľa ľudí vníma slovenské divadlo len cez Na skle maľované. Neviem, či je to to pravé, čo si majú pamätať. Divadlo musí korešpondovať s dobou. Ja by som chcel, aby ľudia nechodili do divadla len vtedy, keď sa môžu baviť a smiať na lacných vtipoch.

S akým zámerom ste Arénu v roku 2002 zakladali?

Nemal som žiadnu predstavu. Nič tu nebolo. Len budova. Urobili sme parkovisko, nasadili sme sem trávu a rozryl nám ju krtko. Nebolo tu ani svetlo ani zvuk. Ale začali sme Hamletom a to o niečom hovorí. Keď som sem išiel, nevedel som, aké to bude. Ale je to nadnárodné a najstaršie bratislavské divadlo, kultúrna inštitúcia a národná kultúrna pamiatka. Hral tu najväčší herec v nemecky hovoriacich krajinách v histórii. Max Reinhardt tu začal svoju kariéru, ako dvadsaťročný tu hral v Schillerovi. Usilujem sa, aby sme k desiatemu výročiu, ktoré bude na budúci rok, z divadla urobili jeden kultúrny stánok, na ktorý budeme všetci v Bratislave pyšní.

Ste spokojný?

To divadlo má jednu nevýhodu – je ako stanica. Prídete sem, kúpite si lístok, idete na predstavenie, potom si vezmete kabát a idete domov.

Tak je to aj v iných divadlách.

Nie, tam prídete, dáte si kávu, pohár sektu, sedíte tam, máte kultúrny zážitok a strávite ho pred aj po predstavení. To celé prostredie je kultúrne. Tu je ešte veľa čo zmeniť. To javisko nie je skutočné javisko, nie sú tu ťahy. Herec je od prvého diváka päť metrov. To je nezmysel. Bayern Mníchov opustil olympijský štadión a postavil arénu za 400 miliónov euro len preto, že diváci neboli priamo pri ploche, kde sa hrá. Bola tam bežecká dráha. Tak je to aj u nás v divadle, máme tiež takú bežeckú dráhu.

Vidím ešte jednu nevýhodu. Aréna je akoby mimo – z jednej strany Dunaj, z druhej rušná Einsteinova ulica.

Máme tu park, divadlo je pri Dunaji, čo je exkluzívne miesto. Mimo je to preto, že sa zavrel Starý most. Mali sme tu autobusovú zástavku, ktorú nám zrušili. Okrem auta tu nebol žiaden iný možný dopravný prostriedok. Moji ľudia a diváci museli ísť po predstavení o pol dvanástej cez Sad Janka Kráľa peši na autobus. Vtedy som napísal primátorovi Ďurkovskému, ktorý sa vyjadril, že keď ľudia chcú ísť do divadla, cestu si nájdu. Osemdesiatdvojku som potom chodil vybavovať ja sám. Tá linka by sa mohla volať Kukurova a dúfam, že sa tak jedného dňa aj bude volať. (Smiech.)

Trochu neskromné.

Ja som tam naozaj chodil. Veď aj IC vlaky majú mená. (Smiech.) Ale vážne, hlboká poklona pred porozumením ľudí z dopravného podniku. Ďakujeme.

Aké je to šéfovať divadlu, ktoré nemá stály súbor?

Môžem robiť divadlo len vtedy, keď je voľný režisér a keď mám voľných hercov. Stretnem kvalitnú herečku, spýtam sa jej, čo robí v októbri. Keď je voľná, beriem ju. Ale nie je to také jednoduché. Musíme dať dohromady osem dobrých hercov. A tí dobrí, to je istá ohraničené skupina, ktorá robí takmer všetko a my ich musíme dostať aj na predstavenia. Naša tajomníčka Mirka v tom „bruslí“, snaží sa ich dať dohromady. Ťažko dnes zoženiete Koleníka, Kostelného a Fialovú, aby sa stretli v jednom predstavení. A oni tu aj pri svojom vyťažení hrajú.

Čiže je to veľký problém?

Samozrejme, je to logistický problém. Musíte mať večer tých ľudí voľných a oni majú aj iné povinnosti. Ale musím povedať, že iné divadlá nám vychádzajú v ústrety. Keď máte kamenné divadlo a ochorie vám herec, nasadíte iné predstavenie. To my nemôžeme urobiť. Keď odpadne predstavenie, ľudia musia ísť domov. Málokedy sa nám podarí zaradiť tam niečo iné.

V roku 2004 mala premiéru hra Koza alebo Kto je Sylvia? Vtedy ste vlastne po dvadsaťročnej prestávke hrali v slovenskom divadle. Nemali ste strach?

Nie. Ale ja som to hral len preto, že to nikto iný nechcel hrať. Chodil som za hercami a oni mi hovorili, že predsa nemôžu mať milenecký vzťah s kozou so všetkým, čo k tomu patrí. Pýtal som sa ich, či môžu na javisku otráviť brata. Oni, že to je niečo úplne iné. Tak mi to prischlo. Hráme to stále, tu máme šesťdesiat repríz, v Prahe sme mali už sedemdesiatpäť. Chytili sme druhý dych aj vďaka Alexandrovi Bártovi, ktorý sa stal veľmi populárnym. Predtým chodili viacej na nás, dnes, zaplať pánboh, na neho.

Za túto úlohu ste získali divadelné ocenenie Dosky.

No čo už.

Ceníte si ocenenia?

Áno, cením si ich.

Nakoľko ste si cenili titul zaslúžilý umelec?

Bol som najmladší zaslúžilý umelec. Síce iba šesť mesiacov, kým mi to zobrali, ale bola to veľká vec. Dostal som to za hereckú a nie za politickú činnosť. Ja som nebol politický aktívny, dokonca ani v SZM. Myslím si, že to bol jeden z problémov, prečo ma nakoniec vyšupovali z tejto krajiny.

Boli ste v tomto divadle pred rokom 2002, keď mu šéfoval Milan Sládek?

Nie. Ale Milana Sládka som dobre poznal ešte predtým, ako odišiel. Veľmi som si ho vážil.

Vy ste boli spolu ešte na Korze?

Áno. Potom, keď vznikala Aréna, som mu ponúkol, že tu môže pravidelne hrávať.

Jednou z akcií, ktoré sa tu konajú, je detská univerzita.

Detská univerzita je dnes kolos. Teraz som bol v Camouflage na večeri a prišiel za mnou k stolu Jaroslav Židek, slávny to kreátor kvalitného jedla, tak som s ním dohodol aj kuchársky workshop. Tohto roku bude aj debatný workshop, máme šachový, architektonický, múzejný workshop. Tento rok dokonca univerzitu otvorí premiérka Iveta Radičová, ktorá tu bude mať aj prvú prednášku. Klobúk dole pred ňou.

Ako vám to napadlo?

Myslel som, že budeme chcieť hrať aj v lete, pretože Bratislava je hlavným mestom a hlavné mesto má okrem výhod aj povinnosti. Jednou z nich je, že kultúra musí byť prítomná aj v lete. Všade na svete to tak je. Ale to som rozprával niečo, čo som nevedel zabezpečiť. Herci sú rozbehaní, filmujú a potrebujú si oddýchnuť. Moja manželka vtedy povedala, aby sme urobili detskú univerzitu. Čiže vymyslela to ona a ja za to beriem ceny.

A čo prenosy z Metropolitnej opery?

Tie prišli z Ameriky a rozšírilo sa to. Chceme, aby tu bola kultúra. Chceme za každú cenu zachovať jazzové koncerty, chceme tiež zorganizovať čítania z diel súčasných spisovateľov. Kultúra je to, čo po nás zostane. Blahobyt je dôležitý, ale ten keď príde, tak tu je. Morčacie stehno zjete, auto ojazdíte, ale kultúra zostáva. Zostávajú filmy, knihy, obrazy.

Nezostane po divadle len budova a novinové recenzie?

Môže zostať obdobie. 

Je Bratislava kultúrne mesto?

Obdobie bývalého primátora sa považuje za nešťastné a ja to môžem len potvrdiť. Ja by som chcel vidieť mesto, ktoré by si nechalo zbúrať PKO. Chcel by som vidieť niekoho, kto by uzavrel Námestie SNP tak, ako sa to stalo v Bratislave. Tam nefunguje žiadna dobrá reštaurácia. Obchodný dom Dunaj bol reprezentatívny obchodný dom – dnes sa tam predáva tovar, ani nechcem povedať aký. Pozrite sa, čo je v Starej tržnici. Takýchto káuz je veľa. Keď idem niekedy autom a vyhýbam sa jamám, pripadá mi to ako po vojne. S novým primátorom pánom Ftáčnikom sa nám spolupracuje veľmi dobre a rýchlo začína pre Arénu riešiť problémy, ktoré Ďurkovský riešil roky nesplnenými sľubmi. Ale to súvisí aj s niečím iným.

S čím?

Nemáme vzťah k tradícii a s tým súvisí, že potom ľahko zbúrame aj PKO. Keď tu niekto zomrie, zomrie navždy. O Milošovi Pietorovi, ktorý bol najväčším režisérom, akého som kedy stretol, nikto nič nevie. Nepíše sa o ňom, neexistuje v povedomí národa. Takýchto prípadov je vo filme, v hudbe, v televízii veľa. Chýba tu vzťah k tradícii. Ja si myslím, že Ivan Mikloš je pre túto republiku najdôležitejší človek po revolúcii. Urobil veci nepopulárne, ale zabezpečil Slovensku sebavedomie. Nespráva sa k národu ako k teliatku, ktoré na jednej strane hladká a na druhej z neho reže bifteky. Dnes je znovu v situácii, že robí nepopulárne reformy, z ktorých niektoré by som aj ja rád nemal. Ale chcel by som, aby si ho ľudia vážili, aby si uvedomili, že sú tu ľudia, ktorí pre tento národ robia dôležité veci. Keď si budeme takýchto ľudí vážiť, tak na nich ani nezabudneme.

Tvorcu hospodárskeho zázraku? Samozrejme, absolútne. Tam si aj oveľa viac vážia ženy.

Keď som tam raz povedal nelichotivý vtip o ženách, pozerali sa na mňa ako keby som prišiel z pralesa. Pozrite sa, koľko sa zaoberajú holokaustom, sú do toho zahryznutí ako buldog a nedovolia, aby sa na to zabudlo. A my sa pozeráme na ten komunizmus ako keby to nebolo nič strašné. Minulosť, tradícia a ľudia, ktorí pre národ niečo urobili – to je kultúrnosť.

Zaujala ma jedna vec z vášho životopisu. Ako ste sa dostali na priemyslovku?

Bola najbližšie. Keď sa Helmuta Kohla pýtali na financovanie CDU, jedného dňa povedal, že mal blackout. (Smiech.) Pre mňa je takým blackoutom aj stavebná priemyslovka. Nič som o tom nevedel, nezaujímalo ma to.

Čím ste mali byť?

Neviem, ale keď som na tretíkrát maturoval, tak si povedali, že mi to dajú, že to aj tak nikdy nebudem robiť. To je pre mňa ako ruština, ktorú som sa učil dvadsať rokov a nič z nej neviem. Teraz to ľutujem, pretože nedávno som hral v Nemecku v jednom filme, kde som musel hovoriť po nemecky, po rusky a po anglicky. A na zemi mi ležal český scenár.

Divadlo na korze, kde ste začínali svoju hereckú dráhu, je opradené legendami. Čo pre vás znamenalo?

Bol som vtedy ešte študent, bol som tam angažovaný od druhého ročníka. Raz si ma zavolal Jozef Budský, ktorý bol profesorom na VŠMU, aby som šiel do národného. Povedal som, že veľmi rád, ale nie vtedy, keď zrušia Divadlo na korze. Všetko má svoj rub a líc. Robili sme skvelé bratislavské pondelky, ktoré ale zabili divadelnosť, čo sa opakuje aj dnes. Ľudia sa skrátka chodia pozerať na hercov z obrazoviek. Podobne to bolo aj s Divadlom na korze – to bolo neopakovateľné obdobie slovenského divadla a slovenského herectva, ale dvadsať rokov majú to kormidlo, ktoré určuje, ako sa robí divadlo, ľudia z tohto divadla. Tak sa už nikde na svete nehrá. Od toho sa musí ísť preč.

Bola to pre vás veľká rana keď ho zrušili?

Bol som vtedy ešte veľmi mladý a prijali nás na Novú scénu. Bola to silná, nepredstaviteľne ambiciózna generácia. To nebolo od desiatej do druhej, my sme niekedy skúšali aj dvanásť hodín denne.

Aká bola Nová scéna?

Bolo to operetné divadlo a ľutujem, že tu opereta dnes nie je. Predstavte si, že by zrušili operetu v Budapešti. To bol fleur tohto mesta. Bolo to veľmi pekné obdobie, boli sme veľmi populárni, vytvorili sme si istú nezávislosť, čo, myslím, ľudí strašne priťahovalo.

Niektorí tam zostali, iní išli do národného.

Ja som išiel s Milošom Pietorom. Miloš bol môj režisér, robil som s málokým iným. Bol to môj druhý otec. Rovnako si myslím, že Magda Vášáryová bola moja najlepšia herecká partnerka.

Čiže to nebola žiadna veľká ambícia?

Tu je jeden problém. Málokto ide hneď do Realu Madrid. Keby som bol išiel do národného hneď, ako mi to Budský ponúkol, tak by ma to divadlo zabilo. Myslím, že spojenie medzi SND a VŠMU je veľký problém. Tých najtalentovanejších berú do národného divadla, ale mladí by nemali hneď vojsť do toho kolosu, medzi tých hercov, medzi ten divadelný názor, ale mali by sa rozliezť do iných divadiel a hrať tam veľké postavy, Hamletov, Platonovov...

Aká vyzerala popularita v časoch normalizácie?

Tak ako dnes.

Tak nikto sa vás asi nesnažil nafotiť, aby vás predával na titulke novín.

Zaujímavé je, že na bicyklovej túre na južnej Morave ma oslovovali ľudia, ktorí ma nikdy v živote nemohli vidieť hrať. Ale hovorili mi, že vedia kto som.

Mohli vidieť Trhák. 

Pozrite sa na mňa v tom filme a teraz – to nie je ten istý človek. Zmenilo sa to, že o mojom živote vedia aj ľudia, ktorí ma nikdy v živote nevideli hrať. Pýtam sa teda, prečo so mnou robíte rozhovor do televízneho časopisu, keď som v slovenských televíziách s výnimkou Tolstého Diabla, ktorý sa vysielal po desiatej v noci, nehral najmenej pätnásť rokov. Druhá stránka veci je, že dnes je to trochu nepríjemné. Nemám rád, keď ste na Plese v opere a ľudia na obrazovkách vidia, koľko ste si naložili na tanier, že máte na tvári omrvinku. Tej novej generácii to nezávidím, nezávidím to nikomu. Bohužiaľ je to pre tých, ktorí toho nevedia až tak veľa, pretože tých, čo niečo vedia, to nezaujíma. Aby na plese behala kamera po tanieroch?

Nedávno išiel na STV seriál Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru. Pamätáte sa na to?

Áno, ale ani neviem, čo som tam hral. (Smiech.) Ale v Nemecku som potom natočil okolo sto produkcií.

Stavali ste jadrovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach.

Aha, to bolo vzrušujúce. Vtedy tam bola nejaká chyba na reaktore, bol odstavený a my sme tam točili. Ale keď sa na to pýtate, tak musím povedať, že som nebol žiaden hrdina, že som nehral komunistických predákov. Mal som hrať v tom Husákovi Šmidkeho...

Na Šmidkeho sa predsa ani trochu nepodobáte.

Ja som sa nenavrhoval. Povedal som riaditeľovi Koliby Hlinickému: Pozri sa na mňa. môžem ja hrať kladného hrdinu? Nebolo to žiadne hrdinstvo. Ale potom, posledné tri roky som mal zákaz a moja posledná úloha bola metronóm. Ostatní hrali a ja som robil „tik tak“. V podstate ma živil Peter Weigl nemeckými produkciami, na ktoré nemal tento štát dosah. 

V Nemecku ste hrali v divadle, vo filme aj v televízii, u nás je zrejme najznámejší seriál Via mala.

Via mala bol asi tretí film. Na Slovensku som mal neplatené voľno a v Mníchove, kde som hral v Kammerspiele, som poznal človeka menom Jano Mojto, ktorý robil v jednej významnej nemeckej televíznej firme. Býval som u neho a raz za mnou prišiel, že majú problém s jedným hercom a či to nechcem hrať. Tak sme to vybavili v Kammerspiele a na tretí deň som letel do Zürichu.

Máte prízvuk?

Áno.

Pavel Landovský spomínal, že vo Viedni ho kvôli prízvuku obsadzovali len do rol Východoeurópanov. Vy ste začínali v Hamburgu veľkou úlohou.

Veľkou rolou som začínal už v Mníchove. Tým, že som žil v Bratislave a chytali sme tu viedenskú televíziu, mám akcent, ale nemám slovanský akcent. Ľudia ma nevedia zaradiť. Dokonca by som povedal, že nehovorím s akcentom, ale hovorím inak. Mal som šťastie, že som od začiatku robil s veľkými režisérmi, ktorí ma urobili „salonfähig“. Ale aby to nevyzeralo, že som nejako dokonale ovládal jazyk, to nie. Ja som musel hrať Shakespeara, Webstera po nemecky, siahodlhé monológy, ktorým som vôbec nerozumel. Keby som mal Nemku manželku, bolo by to iné, ale moja manželka je Slovenka a som šťastný, že ju mám.

V čom vás najbližšie uvidíme?

Teraz tu mám tri filmové scenáre. Jeden z nich napísal Pavel Kohout. Ani jeden však nie je zo Slovenska.

Pavel Kohout a vy – to bude niečo o emigrácii?

Nie, nie. Ja tam hrám Kurda. Je to o vplyve cudzích kultúr na našu kultúru, o probléme tradícií. Dva filmy som natočil s Filipom Renčom a teraz ideme točiť tretí. Denne strávim päť hodín učením textu. Dokončil som aj veľký nemecký celovečerný film s významným režisérom Leanderom Haussmannom.

Naposledy som vás videl na Nove v seriáli Dokonalý svět, kde ste hrali vydavateľa módneho časopisu. Ako sa vám tam hralo?

Veľmi dobre, robilo mi to špás. Tvorcovia boli ambiciózni a chceli urobiť dobrý seriál. Myslím, že sa to podarilo a je škoda, že sa to tu vysielalo na inom kanále. Nova na tom urobila veľký kus práce. Či sa to niekomu páči alebo nie, je to trend. Do hlavného vysielacieho času musia prísť kvalitnejšie veci a ľudia ich budú požadovať viac a viac. Kvalita sa určite zlepší. 

24.2.2011 | TV OKO

JURAJ KUKURA: Chyby nás robia tým, čím sme

06.04.2016 / Daja Weingreen, INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Říká se, že jsem arogantní, ale jsem spíš plachý

08.12.2015 / Jana Fikotová, idnes.cz

JURAJ KUKURA: Legendy si treba ctiť

22.10.2015 / Karol Bustin ml., Špeciál Plus 7 dní

Má arogance je čistá obrana

21.05.2015 / Richard Erml, Reflex

Zem nie je folklór

02.11.2013 / Dáša Čiripová, kod – konkrétne o divadle

Kukura otvorene: Viem, čo je to chudoba, nevyhadzujem ani jedlo.

09.06.2013 / redakcia, cas.sk

Moju ženu sa nedá nemilovať – Rande s riaditeľom Divadla Aréna Jurajom Kukurom

11.03.2013 / Mária Miková, Miroslava Staszová, Slovenka

Suverén bez sebevědomí

19.03.2012 / Milan Eisenhammer, Týden

Český ministr kultury. To bych bral hned

25.02.2012 / Alice Horáčková, Mladá fronta Dnes; príloha Víkend

KUKURA: Jako herec si jdu na nervy

06.12.2011 / Jana Machalická, Lidovky

JURAJ KUKURA: Nemáme vzťah k tradícii

24.02.2011 / Tomáš Gális, TV OKO

JURAJ KUKURA: Riadeniu divadla som sa naučil od druhých

12.12.2007 / Palo Hlubina, TREND

Ceny dosky za najlepší herecký výkon (2005)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácií hry Koza alebo Kto je Sylvia?


Partneri divadla Aréna